Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Máj 2015 ŠZŠ-Ružomberok

INAK OBDARENÍ V ŠKOLE III. – PRIBUDLI ĎALŠIE DETI

V súčasnosti sa venujem deťom, ktoré sú zaradené do variantu C, už siedmy rok. No teda, ani sa mi to nezdá, že už toľko. Pani riaditeľka sa ma vždy v júni opýta, či nechcem na ďalší školský rok zobrať inú triedu a ja bez váhania poviem, že nie. Pokračujem ďalej s týmito deťmi, pretože viem a cítim, že im mám ešte veľa toho dať a aj oni mne. Kolegyne sa ma občas spýtajú, či mi nevadí to, že nevidím skoro žiadny pokrok, že sa moje deti nemôžu naučiť čítať, že nepreberú každý mesiac nové číselko, že nerozoznajú tvary písmen, nevedia určiť farby, nepomenujú dni v týždni, ročné obdobia, nevystrihnú obrázok podľa šablóny, nevymaľujú omaľovánku… a hlavne mi ani nevedia povedať , čo by vlastne chceli robiť.
A ja odpoviem, nie, nevadí mi to vôbec, pretože takto nie som nastavená. Toto od mojich detí neočakávam. Oni sa rozvíjajú inakšie, svojím spôsobom, podľa svojich možností a viem, že to, čo im poskytujem a ponúkam, má pre ne význam. Ale teraz pekne po poriadku. V tomto roku mám v triede 6 detí a škála ich schopností a možností je veľmi široká a rôznorodá.

Delím si ich na dve skupiny.
Dvaja chlapci Adamko (15) a Marc (17) spolu s Kristínkou (12) sú v škole už od rána, chodia na dve hodiny denne. Tejto trojici ponúkam všetko, čo sa len dá, čítame spolu šlabikár, opakujeme neustále písmenká, skladáme ich do slabík, do slov, pomocou obrázkov, kociek, skladačiek a pomaly s pomocou, s držaním ruky ich aj píšeme. Vždy s komentárom – tri kopčeky, strieška, slzička, háčik, znovu to isté, čiže „mama“. A potom chvíľu počty, do nekonečna, jedna plus jedna sa rovná dva, potom spoločne na prstoch, guličkách, gombičkách, obrázkoch vypočítame ďalší príklad, ale kým sa dopracujeme k napísaniu výsledku, už je v hlave niečo inšie. A čo? Všetko iné len nie čísla, písmená.

Marc najradšej spomína na rodinné oslavy, raz doma, raz u starkých, ako chodí s otcom na futbal, alebo ako odpratával sneh vo dvore a na jeseň bude hrabať listy. A s mamkou pôjdu do cukrárne na koláčik a na narodky dostal rádio a počúva Senzus. Poznám celú ich rodinu, všetkých príbuzných, všetky sesternice, tety, strýkov. A tieto témy sú na programe denne… hmm… myslím si preto, že toto je jeho život, ktorý ho napĺňa, ktorý ho baví, v ktorom má istotu a spokojnosť, a nie nejaké učivo, ktoré sa nezhoduje s jeho potrebami. Tak ho nechám chvíľu vyrozprávať a potom zas berieme do ruky pastelky alebo nožničky a spoločne niečo vyrábame, aby sme sa mohli pochváliť na nástenke a popritom si utvrdzujeme časové pojmy, opakujeme dni v týždni, mesiace, ročné obdobia, zmeny v prírode. No ale dlho ma hovoriť nenechá, zas mu už myšlienky utekajú niekde inde. Najradšej má, keď mu dovolím zobrať z kumbálu vysávač a vyčistiť koberec, už aby bolo von teplejšie a pôjdeme zametať.

 

 

 

 

Takto isto funguje aj Adamko, akurát nedokáže chodiť, jeho rúčky sú tiež spastické, ale s ústami teda problém nemá. Po spoločnom splnení predpísaných úloh z čítania, písania, počtov, vecného učenia sa už pri maľovaní alebo modelovaní, alebo stavaní stavebnice dozvedám, čo nového doma. Kto bol na návšteve, kde bol ocino, čo sa komu prihodilo, ale najviac zo všetkého, čo nového v Paneláku, jeho najobľúbenejšom seriáli. A okrem toho ešte „súd“ a „piati“ a Sultán, či čo….proste jeho život, ovládač do ruky a som pán. A samozrejme rodinné návštevy. Ale aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, Adamko je naozaj ako „wikipédia“. Fakt vie skoro všetko o každom, pozná všetkých slovenských hercov, keď začuje v rádiu pesničku, hneď mi vie povedať, kto ju spieva, pozná skoro celý text, ale vie aj, čo sa kde sa stalo, aká nehoda, kto sa narodil, kto zomrel, kto sa ženil. A ja viem prečo to vie, lebo jeho vnímanie je perfektné, naozaj mu nič neunikne, aj pamäť má skvelú, akurát, že on si sám vyberá o čom chce rozprávať… Hlavne o tom, po čom túži. A stále a dookola a tristokrát za minútu, no čo už, toto sú tiež jeho istoty, pokoj a kľud. Viete si predstaviť, keď sú naraz obaja v triede a každý si rozpráva to svoje, celkom zábava.

Majú jediné šťastie, že Kristínka je nehovoriaca. Pekne pomalými, kývavými krokmi sa usadí do lavice, potíšku sa pozdraví – ahoj – a už je vo svojom svete. Najradšej má počítač, a to využívam, vyberám jej náučné programy (Alík, Matematika pre prvákov, Detský kútik 1-5, Maľovanie) a tu dokáže sama riešiť úlohy, kým sa venujem chlapcom. No riešiť, niečo už má naučené, zapamätané, vie, kde má kliknúť, najradšej sa však smeje, keď jej nápoveda povie – „chyba, skús to ešte raz, oprav sa“,… a kliká dovtedy, kým neprídem a spolu to neopravíme. Mňa by to už asi priviedlo do zúrivosti, keby sa mi nedarilo určiť správe riešenie a ona sa smeje. Normálne sa raduje. Ale potom už zas chytím jej poddajnú rúčku a spolu klikáme na správne čísla, obrázky, tvary. A potom si presadneme k šlabikáru, rozlišujeme písmenká, zratúvame predmety. Pri vymaľovávaní jej nemusím vôbec pomáhať, dokáže to úplne sama a krásnučko, jemnučko vyfarbí obrázok. A popritom počúva svoje obľúbené pesničky alebo rozprávky. Povedala som, že Kristínka nerozpráva, ale dokáže zopakovať slová po slabikách a najviac sa jej podarí povedať slová, ktoré majú pre ne veľký a hlavne citový význam – napríklad slovo po-ci-tac. S tým nemá problém. Ukazujem jej množstvo iných obrázkov a kartičiek, ja jej pomaly slabikujem, ona pomaly opakuje, a tak sa snažím rozširovať jej slovnú zásobu. Na budúci rok sa chystáme na čítacie pero s jej vlastnou knihou, pomocou ktorého bude môcť komunikovať. Zas niečo iné. Nové veci má Kika rada. Ako som vravela, snažím sa týmto deťom dávať čo najviac, ale nielen to, čo je predpísané v učebných osnovách. S tým by som si pri nich nevystačila. Snažím sa ich čo najviac počúvať, pozorovať ich, dešifrovať ich pohyby, neustále opakujúce slová, a tak hľadať a zisťovať, čo potrebujú. Častokrát to nie je v súlade s tým, čo si myslíme my, učitelia, rodičia, že je pre nich dôležité. Aj keď majú problém vyjadriť svoje pocity a požiadavky na rovinu, práve v ich správaní sú hlboko skryté ich požiadavky a túžby. Túžby po obyčajných, jednoduchých veciach, ktoré im ale dokážu priniesť radosť a spokojnosť, v ktorých dokážu dať najavo, že sú tu, medzi nami, a že sú osobnosti so svojimi túžbami a potrebami.

A čím ma obdarili tieto tri detičky – Marc, ináč veľký bojovník od narodenia, prekonal niekoľko operácií (hydrocefal), ale nikdy som ho nevidela nahnevaného, namosúreného, smutného, aj keď sa s ním niekedy vadím a zvýšim hlas, tak mi láskavo povie, že ma ľúbi, že sa nemám na neho hnevať, naozaj usmiate slniečko a šťastko. Adamko – mám rešpekt k jeho poznaniu, obdivujem jeho sčítanosť a viem, že jeho podvedomie je plné vedomostí a znalostí, ktoré sú tam hlboko, ale nedajú sa odhaliť. Kristínka – mám rada jej zvláštnosť, i keď nerozpráva, ale počuje a vníma veľmi dobre a pozorne, rozumie všetkému, čo sa okolo nej deje a vyberá si ,čo jej vyhovuje, taká malá špekulantka. A je mi s nimi dobre, aj s ich mamkami, ktoré ich vodia do školy, a s ktorými sa vždy máme o čom porozprávať. A ešte niečo, aj keď tieto deti rozprávajú, a rozprávajú veľa, aj kadečo popletú a pomotajú, ale nikdy, nikdy neklamú. Ich dušička je čistá. Nabudúce napíšem o ďalšej trojici mojich žiakov, ktorá je ale úplne iná.
Silvia Kedroňová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie