Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Dagmar Sváteková Pozitívne myslenie

Hyperbarická oxygenoterapia – Zóna komfortu

Včera som opäť bola v mojej milovanej komore. Oči mi trochu odpuchli, ani ma nebolia.
Myslím, že kyslík urýchľuje aj toto hojenie.
Aby bolo jasné, keďže si sama nedokážem urobiť očné linky, rozhodla som sa nechať si ich vytetovať.
V mene súťažného tancovania. Počas „zákroku“ som sa sama seba pýtala, či som normálna.
Nie, nebolelo to, ale brutálne šteklilo. Bolesť prišla až neskôr, po odoznení účinkov lokálneho anestetika.
Ale dobrá správa je, že hyperbarická komora všetko vyrieši. Teda, skoro všetko…
Parkovisko bolo plné, komora skoroplná. A ja som prekročila nielen svoje hranice komfortu.
A som rozhodnutá kráčať touto cestou. Sama som zvedavá na výsledok, no cieľ v kalendári na tento mesiac je jasne daný.

To by som nebola ja, keby som zasa nebola extra. „Nutne potrebujem audienciu u lekára.“
A viete načo mi bola? Chcela som vedieť, či a za akých podmienok mi vedia zabezpečiť ponor do väčšej hĺbky.
Riešila som knižnicu do čakárne. A zakončila som to otázkou, prečo ľudské telo ľahšie znáša bolesť ako šteklenie.
To už sa smial aj lekár, ako ma to vôbec napadlo. Tak som mu porozprávala príbeh o tetovaní permantného mejkapu.
„Vy ste teda číslo. Po tomto som nikdy nepátral, ale zistím,“ uistil ma.
Konečne som našla otázku, na ktorú mi nevedia odpovedať rovno z fleku. Yes! Som číslo, to dobre viem. A číslo päť stále žije.
Dnes sa chystám na novú „audienciu“. Premýšľam nad otázkami. Už len doniesť si potápačske grafy simulácie ponoru.
Síce sľúbil, že zistí, ale ja rada prekvapujem ľudí. Najmä teda milo. Hoci niekedy na prvý pohľad… To bolo nemilé, Emile.
Premýšľam, čo významné v mojom živote sa stalo. Už viem. Sama som si urobila cop takmer v strede hlavy.
Pre niekoho banalita. Pre mňa prvý úspešný pokus po šesť a pol roku.
Včera som s nadšením rozprávala jednému novému spolupacientovi, že som vlastne bola taký pokus.
Všetci sme boli zvedaví, ako moje telo zareaguje na liečbu kyslíkom po takej šialene dlhej dobe po „porážke“.
Zareagovalo nad naše očakávania. Čiže hyperbarická komora v Moste pri Bratislave má nového maskota – mňa.
Teším sa na nové výzvy. Včera som si dobrovoľne zvolila sedadlo, na ktorom sa ťažšie dýcha.
Lebo veď ja potrebujem cvičiť.
A čo bude dnes?
To asi prekvapím aj sama seba.
Krásny slnečný (aspoň v Petržalke) deň všetkým nám.
A nezabudnite – zázraky sa dejú za hranicou komfortu. 

Autorka: Dagmar Sváteková
Foto: Róbert Héger

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie