Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Dagmar Sváteková Pozitívne myslenie

Hyperbarická oxygenoterapia – Život je otázka priorít

Pár dní som sa neozvala. Nikto nevie ako dopadla moja dobrodružná sobota na snowboarde. Mnohí sa pýtali, či žijem, či som v poriadku.
Áno, som. Žijem a som šťastná, že sa splnil jeden z mojich snov.

Nech má na to ktokoľvek akýkoľvek názor. Pravda je taká, že mám pocit, že môj život leží v troskách. Že nemám čas na nič. Navyše, moja pubertálna dcéra ma priviedla do stavu, kedy som si myslela, že infarkt možno dostať aj pri tlaku 100/50.
Jednoducho, bolo toho veľa. K tomu všetkému som vo fáze, ktorú mnoho žien nemá rado, najradšej by ju zo svojho života vymazalo. Ja nie.
Som za ňu vďačná, pretože som tak naozajstnou ženou a užívam si možnosť stať sa na moment vedmou.
Dokonca som včera zo sestričkou z hyperbarickej komory viedla rozhovor na tému menštruácia a hyperbarická komora, vplyv na menštruáciu a ako sa správajú jednotlivé menštruačné pomôcky.
Pacienti v komore sa menia. Jedni odchádzajú, iní prichádzajú a ja zostávam. A zostanem najbližšie štyri týždne (teda s malými plánovanými prestávkami).
Nebudem vymenovávať v čom všetkom mi hyperbarická komora pomáha. Zistila som, že je to prudko individuálna záležitosť. Že isté fakty sú neodškriepiteľné, ale ak má raz niekto zamračený pohľad na svet a neverí nikomu a ničomu, nebude veriť ani zmenám na svojom vlastnom tele. To napríklad ja si už dva dni obdivujem ruku. Nie, nebojte, nešibe mi, iba si všímam drobnosti a aj zmeny, ktoré si iní ľudia nevšímajú. A tak som zistila, že konečne viem vystrieť prsty na pravej ruke. Po takmer siedmych rokoch je to pre mňa udalosť na úrovni zázraku.
Keďže nechcem dookola opakovať čo sa mi stalo a či tá komora fakt pomáha, svojich známych nechávam urobiť si záver samých.

A tí čo má nepoznajú?
V auguste 2012 som utrpela vážnu kmeňovú porážku (cievnu mozgovú príhodu), po ktorej som ostala v kóme, následne nehybná a nemá.
Vedela som iba žmurkať očami. V čase, keď som bola v kóme, bola hyperbarická komora poslednou šancou na moju záchranu.
Lekári už videli jedinú šancu – pripraviť mi dôstojný pohreb.
Napriek všetkému žijem, rozprávam (zo dňa na deň lepšie), tancujem na vozíku, pracujem, užívam si život. A s priateľom sme sa dohodli, že skúsime hyperbarickú oxygenoterapiu ešte aj s odstupom takého dlhého času. A uvidíme.
Dokážeme tak podať relevantné informácie ľuďom, ktorí hľadajú a nenachádzajú odpovede.
Mne aj po takom dlhom čase hyperbarická oxygenoterapia nesmierne pomáha. Deň čo deň badáme zlepšenie. Neočakávam, že po skončení cyklu terapií zabehnem maratón alebo pokorím lyžiarsky svah v Lomnickom sedle. Nie. Už po tom netúžim.
Túžim byť šťastná, túžim ľuďom ukazovať, že aj oni môžu byť šťastní.
Túžim kráčať vedľa vozíka svojho priateľa a pomôcť mu výjsť cez obrubník na chodník.
Toto je môj život a moje méty.
A ešte, to mám mániu od víkendu, chcem začať jazdiť na štvorkolke. A chcem ísť na country ples s mojimi priateľmi a rodinou.
Chcem… Žiť, pre niekoho možno priemerný život, pre mňa však malý zázrak.
A preto som si musela (chcela) aj ja určiť svoje priority.

Autorka: Dagmar Sváteková
Foto: Archív autorky

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie