Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Dagmar Sváteková Pozitívne myslenie

Hyperbarická oxygenoterapia – Zázrak ukrytý vo všednosti

Keďže neustále a dookola dostávam otázky, ako a v čom mi pomohla komora (hyperbarická oxygenoterapia), pokúsim sa zhrnúť to do jedného článku. A pridám aj fotku, na porovnanie so súčasnosťou.
Osobne som s hyperbarickou oxygenoterapiou prišla do kontaktu nevedomky, pred šesť a pol rokom.
Ako aktívnu športovkyňu ma dobehlo neustále plné nasadenie a „znásilňovanie“ udalostí okolo mňa.
A tak som vo veku 29 rokov (a priemernom tlaku 115/75) z nevysvetliteľných príčin (mne už je to viac ako jasné) dostala vážnu cievnu mozgovú príhodu.

Na dva týždne som upadla do beseného spánku zvaného kóma.
Práve hyperbarická oxygenoterapia prebrala Šípkovú ruženku a navrátila ju späť do života.
Hoci nehybnú a nemú. Ak niekto začne rozprávať o pekle, veľmi rada si ním hodím reč, lebo to, čo som prežívala…
Slovami nemožno opísať a tí, ktorí nezažili, neveria, že je to vôbec možné prežiť. Je.
Pretože som si verila, verilo mi okolie a pomáhala mi hyperbarické oxygenoterapia, ktorá prinavracala život mojim bunkám.
Bola som vychudnutá na kosť, všetky moje svaly padli „za vlasť.“
V mojom prípade, za život.
Nikdy som nevedela, čo mi tréner fitnes chcel povedať slovami: „Čo do tela vložíš, to sa Ti vráti.“
Mala som vtedy možno sedemnásť rokov. Mladá, pojašená, krásna…
O niekoľko rokov neskôr som si na jeho slová spomenula. Dnes viem, čo mi hovoril.
Tá svalová hmota mi pravdepodobne zachránila život. Moje telo vlastne pojedalo samo seba.
Roky plynuli. Avizované zlepšovanie ohraničené obdobím prvého roka sa nekonalo. Ani to, ohraničené dvoma rokmi.
Niekde po štyroch rokoch bol môj stav označený ako nemenný, čo bola ale rovnaká blbosť, ako ročné, či dvojročné napredovanie.
Iba ja viem, ako mi je, iba ja vnímam drobné zmeny… Nikto iný. A tak je to aj teraz.
Zdravého človeka nenapadne, že ak na jeden nádych povie šesťslovnú vetu, je to dôvod na oslavu.
Zdravú ženu nenapadne, že je samozrejmosťou urobiť si cop alebo zapliesť si vrkoč… Zdraví ľudia vo mne vidia chúďatko.
A je to v poriadku. Ja naozaj nemám dôvod ich presviedčať o opaku.
Lebo ľudia, ktorí ma poznajú, a poznajú môj príbeh, vidia jasne žiariacu hviezdu.
Som si vedomá svojho hendikepu, a že v tabuľkovom hodnotení sa môj stav zlepšil o jedno, dve percentá.
Ale pre mňa sú tie dve percentá zázrak….
Pre mňa sú zázrakom bežné veci a každý večer mám „problém“ vybrať iba tri veci, za ktoré som vďačná.
Nie, neočakávajte dokonalosť v mojom živote, tiež nadávam priateľovi, deťom, zúrim, stresujem sa.
A potom príde známy aha moment, kedy si uvedomím, že jediné, čo má v živote zmysel, je byť šťastná.
V tanečnej terminológii – aj keď ideš mimo hudbu, tá energia to zachráni.
Pre nás bežných ľudí – aj keď nejdem v tempe, aké určuje táto spoločnosť, viem, že pre mnohých som slnkom.
A nevymenili by ma za nikoho „dokonalejšieho“.
A čo mi dáva tento cyklus terapií?
Uvedomujem si viac samu seba, som oveľa vďačnejšia za to, čo mám.
Vyrovnali sa mi prsty, viac vládzem na tréningoch, lepšie sa mi hojí tetovanie, mám hladšiu pleť, redukovali sa mi vrásky, mám lepšiu stabilitu (nepadám ako hnilá hruška), rýchlejšie chodím (namiesto 500m/h je to 1 km/h), lepšie rozprávam (je mi rozumieť 80%, namiesto 60tich), splnila som si sen postaviť sa na snowboard, uvedomila som si kto som, prečo sú veci ako sú a že nikto nevidí do hlavy ani do mysle toho druhého.
A že každá minca má dve strany.
Ak má niekto záujem o vedeckú štúdiu, môj lekár mu ju po vzájomnej dohode iste rád vypracuje.
Každé telo je iné, každá myseľ je iná, každý z nás udalosti v živote prežíva inak. Ja mám to šťastie, že som sa naučila vidieť zázraky vo veciach, ktoré väčšina ľudí považuje za všednú vec.

Autorka: Dagmar Sváteková
Foto: archív autorky

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie