Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Dagmar Sváteková Pozitívne myslenie

Hyperbarická oxygenoterapia – Usmej sa, vyzeráš lepšie

Na chvíľku som sa zamyslela, koľká že je to moja expozícia. No, trinásta veru. Blížime sa do polovice.
A ja sa viac a viac teším.
Nielen preto, že komora mi aj po takom šialene dlhom čase po príhode výrazne pomáha, ale aj preto, že som osožná pacientom okolo seba.
Po včerajšku sestrička zažartovala: „Teba si tu asi necháme“.
A prečo nie? Zistila som, že toto je to, čo ma napĺňa a baví. A som neskutočne vďačná lekárom, ktorí mi dali šancu.
Nielen skúsiť ako bude reagovať moje telo, ale aj robiť to, čo je mojim skutočným poslaním.
Inšpirovať, motivovať, svietiť… Je to naozaj krásny pocit a teším sa na všetko, čo ma čaká.
Včera prišiel jeden z mojich spolupacientov strašne naštvaný. Toto sa stáva aj mne, ale on bol že mega.
Sestrička sa na mňa usmiala a poznamenala: „Dnes budeš mať ťažkú robotu.“
Sama v sebe som však bola presvedčená, že nebudem. Pretože zážitky spred dvoch týždňov som dokázala tlmočiť ešte v šatni svojej spolupacientke.

Pamätáte si aká šialene unavená som prvý týždeň bola?
Doma som plakávala, že sa na to vykašlem, že ja už nevládzem, že ja musím aj pracovať, aj trénovať… Mám deti, domácnosť, psa…
Vtedy mi jeden môj spolupacient porozprával aký je unavený on, ako mu robota stojí, ako nemá na nič energiu…
Ten človek mi veľmi pomohol. A myslím, že je férové, aby som ja pomáhala ďalším.
Včera svietilo slniečko, takže nebola ani búračka, ani zápcha…
Teda, skoro bola, lebo som z pripájacieho pruhu vyletela tak, že ak by vodič za mnou chcel, napáli do mňa.
Ale nechcel. A ja mu týmto veľmi pekne ďakujem.
Myslela som si, že aspoň tlak budem mať vyšší. Omyl. Tak ma pobavili slová lekára, že ľudia s nízkym tlakom a pomalým pulzom žijú dlhšie. Povedala som, že ja teda budem žiť 105 rokov. Paráda. Som niekde v tretine svojho života. V osemdesiatke si kúpim ten vysnívaný karavan a budem s kamarátkami brázdiť Európu.
Som to ja ale číslo, že?
Z komory som vychádzala s úsmevom. Po meganasratom spolupacientovi zostal tiež len úsmev.
Bodaj by nie, keď som na dnes vymyslela hneď dve, pre nás oboch hecujúce, procedúry.
Jednou sú preteky na barliach – od recepcie ku dverám. A druhou je cvičenie v komore.
Chce sa posúvať? Chce!
Chcem ja okopávať? Chcem!
Tak sa ideme na to.
Ako to dopadlo, povieme si zajtra, ale ja som už teraz presvedčená o tom, že to bude úžasná zábava.
Tak ako moja cesta životom.
Možno nie je jednoduchá, ale zvykla som si, že s úsmevom som nielen krajšia, ale všetko okolo mňa je zábavnejšie.

P.S.: Ako testovací pilot mám za sebou ďalšie miesto. Odznela otázka ako je možné, že na jednotlivých miestach je rozdiel.
Odpoveď som našla v sebe. Ja totiž vďaka môjmu „problému“ s dýchaním, dokážem odhaliť aj minimálnu odchýlku a upozorniť na ňu.
Vlastne seba závidím všetkým nasledujúcim pacientom.

Autorka: Dagmar Sváteková
Foto: Róbert Héger

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie