Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Dagmar Sváteková Pozitívne myslenie

Hyperbarická oxygenoterapia – Na ceste za snom – deň druhý

Je streda, 9. Januára 2019. Pekný dátum, že? A ja som absolvovala druhú expozíciu v hyperbarickej komore.
Mimo môjho obvyklého vykecávania a čítania, som si skúšala, ako veľmi sa viem nadýchnuť a ako hlboko viem vydýchnuť. Podľa všetkého to bol veľmi užitočne strávený čas, lebo večer mi priateľ povedal, že mám začať s tým videoblogom, aby ľudia počuli, ako sa mi zlepšuje reč. Možno má pravdu.
Takže…
Streda bola protiklad utorka.
Vonku pršalo, bolo o osem stupňov teplejšie ako a utorok, ESP mi opäť fungovalo a z Petržalky v Moste pri Bratislave som naozaj bola za dvadsať minút, hoci som tomu spočiatku odmietala veriť.
Keďže oblečenie som si zatiaľ vyslúžila erárne, cítim sa ako zdravotnícky personál, najlepšie doktorka.
Po komore som sa zo šatne na toaletu vybrala sama, bez držania. Odvaha? Ani nie. Sú to dvere hneď vedľa. No aj tak som bola šťastná, že som to „panáčkovím“ jedenásťmesačného dieťaťa zvládla. Samozrejme, že som sa personálu hneď pochválila. Keďže jedna zo zdravotných sestier je moja známa, ktorá vie, čo som za prípad, hovorí mi: Keď to takto pôjde ďalej, ty fakt ešte budeš behať maratón.
Povedala som jej, že ja už o to asi ani nestojím. Najnovšie by som sa chcela ísť bicyklovať. Ale ešte predtým snowboardovať, bežkovať, povyhrávať nejaké súťaže, zalietať si balónom, skočiť z lietadla… Byť šťastná, to mi stačí.
Dnes som bola veľmi unavená. Myslela som si, že na tréningu budem trhať parkety, ale bola som rada, že som nevypadla z vozíka. Koncentrácia nula. Ešte v šatni v Moste pri Bratislave som túžila byť v nemocnici a ísť rovno spať. Tak ako si to pamätám z dávnych dôb v Trenčíne.
Konečne viem, prečo som kedysi v komore tak usedavo plakala. Pamätala som si len, že mi bolo teplo i zima zároveň.
Počas kompresie je naozaj teplo, počas dekompresie je chladnejšie, ale nie je to nič strašné. No aj tak si na ďalšiu expozíciu vezmem mikinu. Bavlnenú, prirodzene.


Stala sa mi však nádherná vec, za ktorú sa chcem poďakovať.
Keďže niekde v stovkách mojich viet odznelo, že som deň predtým zle odbočila a zapadla, možno neúmyselne ma pri bráne čakalo auto s technikom z komory a až po kruháč v Podunajských Biskupiciach išiel predo mnou. Čiže, domov do Petržalky som prišla sama, bez navigácie, vďačná a pyšná.
Ešte som sa doma smiala, že možno to fakt bol úmysel, lebo videl blondínu za volantom pomerne veľkého auta, navyše s trnavskou ešpézetkou.
Nech je to akokoľvek, bol to krásny deň. A ja verím v krásu nasledujúcich dní. Naplnená zvedavosťou, čo mi prinesú.

Autorka: Dagmar Sváteková
Foto: Róbert Heger


Warning: json_decode() expects parameter 1 to be string, array given in /nfsmnt/hosting1_1/e/b/eb07ebf7-bcdb-40de-8c0d-cf12cca789d4/burko.sk/web/wp-content/plugins/Ultimate-Premium-Plugin/libs/controllers/sfsi_socialhelper.php on line 616
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie