Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Marec 2015 Janka Truhlíková Prekopová Pozitívne myslenie

Fejtón – Byrokratická odysea

Ako myška sa zakrádam po  dlhej chodbe. Pred dverami sa zhlboka nadýchnem a sluš- ne zaklopem. Ticho. Klopem znova a zároveň stláčam kľučku. Dvere sa otvárajú. Kancelária je prázdna, dvere do ďalšej, oveľa väčšej, sú otvorené. V miestnosti vytapetovanej diplomami za vzornú prácu sedí malý človiečik s  okuliarmi.

Pred sebou má rozložený mastný papier s kolieskami salámy a noviny. Má plné ústa, a tak len rozkazovačne ukáže rukou, v  ktorej pevne drží rožok: „Počkajte vonku, nevidíte, koľko mám roboty?“ Kým odchádzam, ešte počujem: „Alenka, vy mi sem pustíte hocikoho!“ Až na chodbu počujem Alenkin chichot a ťuknutie do stroja. Povoľujem si šatku na krku, je mi akosi úzko. Keby som práve hrala vo filme, asi by som bola z tej kancelárie vyšla s dýkou v chrbte. Sedím, čakám. Hodiny na chodbe ukazujú o desať minút dvanásť. Alenka otvára dvere, počujem ako hovorí šéfovi: „Neviem, kedy sa vrátim, idem si pozrieť nejaké topánky a zastavím sa u kaderníčky. Ak ma vezme, tak… poslali ste ma do terénu, dobre?“ Keď zbadá, ako sa tvárim, pochopí, že sa nemienim pohnúť zo stoličky.
Vracia sa do kancelárie. „Šéfe, máme tu ešte jednu stránku,“ kričí. Počujem však aj zvyšok, ktorý povie podstatne tichšie: „Ešte tu trčí tá ženská, čo otravovala hneď ráno.“ Bez pozvania, pevným krokom odhodlanej ženy, za  ktorou stojí zákon, vchádzam do  kancelárie. Vedúci sa významne pozrie na  hodinky. Napätie v  miestnosti rastie. Zvony na  kostolnej veži začínajú odbíjať dvanásť. Tvár vedúceho mi vraví, že aj on má nárok na prestávku.
Vstáva, významne sa na  mňa pozerá. Tvárim sa nechápavo. „Nepočkalo by to do poobedia?“ pýta sa. „Potrebujem iba žiadosť,“ pípnem nesmelo. Čakám, že sa napätie v miestnosti vystupňuje, vo filme by nechýbal clivý zvuk harmoniky. Stávam sa však svedkom zázraku. Mužove ruky sa natiahnu ku kôpke papierov. Jeden z nich mi podáva: „Nech sa páči, veď sme tu pre vás“ – hovorí malý muž presvedčivo.
Cítim, ako sa vďačne usmievam, ale aj ako mi po ďalších jeho slovách zamŕza nielen ten úsmev, ale celá tvár. „Nezabudnite na povolenie číslo jeden, dva aj tri. Na povolení číslo tri musia dať okrúhlu pečiatku, na  dvojke stačí štvorcová. Keď budete mať všetko pohromade, dajte si to overiť notárovi. Informácie o kolkoch sú tuto vzadu na prílohe. Nezabudnite, že zo všetkého musíte mať dve kópie. „ Moje najbližšie dni vyplnilo behanie za povoleniami, potvrdeniami, overovaniami. Nejedla som, v noci sa mi snívalo, že som kolok a naháňajú ma pečiatky. Ráno som sa zobúdzala spotená. Keď som po  niekoľkých týždňoch žiadosť trasúcimi sa rukami odosielala ako doporučenú zásielku, chýbala na  nej vari už iba červená stuha, ktorá sa pripína na kráľovské dokumenty. Ešte väčšmi sa mi triasli ruky, keď som otvárala obálku s  odpoveďou. „Neprichádza do úvahy… nie je dostatok… komisia zamieta…“ Obálku som s uľahčením odložila do krabice k  ostatným zamietavým odpovediam. Konečne pokoj. Najvyšší čas, že už nemusím behať po úradoch. Od  zajtra totiž začínam behať po doktoroch. Zistili mi žalúdočné vredy. Vraj zo stresu.
Povedzte, z  akého?Mám ja čas na stres?
Janka Prekopová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie