Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Apríl 2015 Dagmar Pozitívne myslenie

Ďakujem .. vždy je za čo

V  mnohých prípadoch sa môže zdať, že moje slová tu nemajú miesto. Možno sa práve teraz prebúdzate v  nemocnici po ťažkej autonehode, spomínate si, že frajerka vám dala kopačky a šéf padáka. Vtedy ste mali pocit, že nič horšie sa už nemohlo stať.

A teraz ho máte tiež. No napriek pocitu viete zakričať na ošetrovateľa, že vám treba ísť na WC. Uvedomujete si, za koľko vecí môžete byť vďační? Ja áno. A že cena tohto poznania bola privysoká? Ďakujem aj za  to, lebo si uvedomujem hodnotu svojho života. Pre tých, čo ma nepoznajú – bola som mladá, krásna a nevďačná žena. Ani na okamih ma nenapadlo, že zajtrajšok nie je samozrejmosťou. Až raz skutočne nebol. Ležala som v  kóme a  netušila som, že môj život visí na vlásku.
Diagnóza?
Trombóza arterie basilaris a poškodenie mozgového kmeňa. Po  dvoch týždňoch som sa prebrala. Nehybná a nemá, so sondou na kŕmenie a katétrom na  odvod moču. Vtedy ma nenapadlo poďakovať sa za to, že vôbec žijem. Dôvodov na vďaku však bolo toľko… Dnes s vďakou umývam riad, pretože si pamätám chvíle, kedy som sa nevedela ani pohnúť. S vďakou sa napijem z pohára s vodou, pretože kedysi som nielenže nevedela piť, ale ani si ten pohár vypýtať, či dokonca vziať.
Ďakujem dokonca aj za každý pád – za jedno, učím sa, čo mô- žem a čo nemôžem robiť, za druhé – viem chodiť. Úžasné! Naozaj, vždy mám byť za čo vďačná. Dnes už to viem. Ak nebudem mať byť za  čo vďačná, znamená to iba jediné – že už nežijem. Pred zhruba polrokom som bola navštíviť fyzioterapeuta v Kováčovej. Nechal ma chvíľku čakať, jasne, mohla som sa durdiť. Namiesto toho som mala oči, uši, aj srdce dokorán. V terapeutickej miestnosti bolo rušno.
Jednej pani sa pýtali, či má deti. Prikývla. Na otázku Koľko majú rokov po chvíli odpovedala: „Ja neviem.“ Inú pani učili písmená. Na penovej tabuľke, akú mali aj moje deti. Pri jednom písmene sa rozplakala, ani to nepoznala. Žena ako ja, či vy, niekdajšia zdravotná sestra. Stretla som mladého pekného muža, mal paličku, tetovanie – švihák. Bol schopný zamumlať áno a nie. Spomenula som si ako tu základné veci kedysi učili mňa. Postaviť sa z vozíka, presadnúť si na  posteľ, na  klozet, na vaňovú dosku… Na chodbe som si spomenula ako ma učili chodiť s  chodítkom. Istená z  troch strán, za  dvadsať minút som prešla osemdesiat metrov a  spotená som bola viac, ako po dvojhodinovom tenisovom zápase. Tieto veci sú už za mnou, no nezabúdam. Kameň vďačnosti je mojim verným spoloč- níkom. A keď som sama so sebou? Od šťastia a vďaky tlieskam. Čo na to iní? Možno len nemali také obrovské šťastie ako ja – zistiť, že je možné byť vďačný za každú „samozrejmosť.“
Dagmar Sváteková