Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív November 2016 Balzam pre dušu Pozitívne myslenie

Ďakovný list redakcii časopisu Inak obdarení (trochu inak)

Dobrý deň, volám sa Anikó. Touto cestou by som sa VÁM chcela poďakovať za  to, že ste mi obohatili život. Nezískala som vďaka VÁM ani schodolez, ani stropný zdvihák. Doprajem ich ľuďom, ktorí takéto pomôcky potrebujú oveľa viac, než ja. Dokonca som nevyhrala žiadnu cenu ani v losovacej súťaži. Nevadí.

Dali ste mi do života oveľa viac! Niečo živé a INAK OBDARENÉ. Dovoľte mi, podeliť sa o môj nezvyčajný príbeh. Jedného dňa som objavila na  internete časopis s názvom Inak obdarení. Zistila som, že je možnosť si ho nechať posielať aj poštou priamo domov. Musím dodať, že som síce telesne postihnutá od narodenia, nikdy som však necítila potrebu stýkať sa s ľudmi so zdravotným znevýhodnením.
Našla som si svoju cestu životom v kruhu výlučne zdravých ľudí, ktorí nemajú vo zvyku riešiť žiadnu diagnózu. Moje pohybové obmedzenie pre nich nie je žiadnou prekážkou a mne to takto aj dokonale vyhovuje.

Časopisu som však chcela dať aspoň jednu šancu. Priznám sa, čakala som sklamanie a znechutenie z príbehov chorých detí a zúfalých mamičiek, čoho je žiaľ plný aj celý internet. Pri listovaní stránok som však natrafila na jednu rozprávku, ktorá ma jednoducho chytila za srdce. Bola prekrásna. Niesla názov Rozprávka o spálenom srdiečkovom kráľovstve, napísala ju „akási“ Simona Strelcová. „Aké pekné zvučné meno“- povedala som si v duchu. „Určite je to nejaký pseudonym.“ „Veď bežný smrteľník sa takto volať predsa nemôže!“ Lenže o mesiac, v ďalšom čísle časopisu sa Simona Strelcová čitateľom predstavila. Tvrdila o sebe, že má DMO, nerozpráva, nechodí… Ja som však videla na  fotke peknú, vkusne oblečenú mladú babu s perfektným účesom a s úsmevom na tvári. To, že má 4 kolesá naviac, som akosi prehliadla. Nechcelo sa mi veriť ani to, že Simona je ukrátená o dar reči, no to, že niekto nedokáže verbálne komunikovať, nepovažujem za  žiaden hendikep. Simona ma prostredníctvom svojich ďalších rozprávok o zvieratkách s ľudskými menami presvedčila o svojom výnimočnom spisovateľskom talente. Z médií som sa dozvedela, že vydala svoju prvú knihu, ktorá zožala obrovský úspech. A to mala vtedy len sladkých dvadsaťdva! Hneď som začala konať, ja som totiž túto knihu túžila vlastniť. Napísala som jej, ona odpísala… Dali sme sa do reči a naše debaty sa po krátkom čase stali denným rituálom. Trvá to dodnes. Dokážeme spolu kecať na  akúkoľvek tému. Veľmi rýchlo sme zistili, že máme veľa spoločného. Aj môj život totiž spestruje déemóčka, ale si myslím, že „tú sviňu“ sa mi už podarilo skrotiť a  mám ju pod kontrolou. Rovnako je na  tom aj Simona. Nad svojou diagnózou vyhrala už dávno! Náš zdravotný stav riešime len okrajovo. Naposledy sme tuším riešili kúsok vzácneho kovu v  Simčinom tele, ktorý jej už lezie riadne na nervy, či moje „ rande“ s neurológom, ktoré dopadlo nad moje očakávania. Simona je veselá kopa, veľmi vtipné a inteligentné žieňa. Som rada, že som ju mohla spoznať. Náš príbeh sa ale ani zďaleka nekončí. Verím, že bude mať ďalšie pokračovanie…

– Ozaj, Simi, večer máš čas na kus reči? Myslím, že si budeme mať zase čo povedať. Ja len dúfam, že to v zdraví prežijem!

Anikó Lorinczová