Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Apríl - Máj 2017 Pozitívne myslenie Zuzana Koščová

ČÍM ŽIJEŠ, TÝM SA STÁVAŠ Chceš byť varená žaba?

Keď som začínala s prácou z domu, často u nás bežala telka. V prvom rade preto, že som nijako nevedela fungovať v podozrivom tichu, ktoré doma deň čo deň vládlo.

Okrem toho pri tvorbe, najmä pri posledných manuálno-remeselných úpravách hotových vecičiek, človek až tak nemusí premýšľať, a tak potrebuje nejaký „mentálny obsah“. Ubehlo pár mesiacov, a hoci som nepozerávala žiadne telenovely ani iné vyslovené blbiny, odrazu som cítila, ako hlúpnem. Doslova hlúpnem. A  nielen to. Mala som horšiu náladu, necítila som sa dobre… Bolo to zvláštne, zakrádajúce sa, nenápadné… a možno o to desivejšie. Pripomínalo to ten starý príbeh o varení žaby. Keď ju hodíš do horúcej vody, vyskočí. Keď však pomaly zohrievaš vodu, v ktorej si spokojne sedí, uvarí sa. Nemala som chuť skončiť ako varená žaba. Rozhodla som sa svoje zvyky zmeniť.
Dnes zásadne nepozerám spravodajstvo, seriály, ani nič podobné. Vyberáme si filmy a pri práci počúvam nahrávky osobného rozvoja, dobrú hudbu alebo to zvláštne ticho. A načúvam len tak sama sebe. Nie je jedno, čo si vkladáme do mysli. Myslíme si, že potrebujeme vypnúť, že nám to nemôže uškodiť. Ale ani nevieme ako, vpúšťame do svojej mysle cudzie myšlienky, programy, vzorce správania. Naše vnútro ostáva prehlušené. Namiesto našej reality žijeme v našom vzácnom čase realitu nejakých čudných postáv, ktoré majú so skutočným životom len pramálo spoločného. Občas si všímam reakcie a  sťažnosti ľudí a priznávam sa, že niekedy sa k nim tiež uchýlim, hoci čoraz menej a menej.
Sťažnosti v duchu: „Čím nás to tie médiá kŕmia?” Faktom však ostáva, že to my sa nechávame kŕmiť. Médiá sú len naším zrkadlom. Veď čo nám bráni tú blikajúcu skrinku vypnúť a  nerozčuľovať sa? Bohužiaľ, mnohí z nás už ani nevedia, ako inak by mohli večer relaxovať. Vybudovali sme si návyky, od ktorých sa ťažko upúšťa. Ale zodpovednosť je len a len v našich rukách. Vždy máme možnosť voľby! Táto doba je úžasná a zároveň komplikovaná v  tom, že máme toľko rozličných podnetov na výber. Doslova sa na nás valia zo všetkých strán. Nie vždy je ľahké odhaliť, či sú tie podnety pre nás dobré. Stačí sa pozrieť, koľko ľudí pozerá televízne noviny v domnení, že musia byť informovaní.
Načúvajme nášmu vnútornému hlasu, sledujme signály tela.
Ktoré podnety nás unavujú?
Z ktorých sme nahnevaní alebo máme pocit beznádeje?
Kedy máme stŕpnutý krk alebo nás rozbolí žalúdok?
Ktoré nás naopak potešia, nabijú energiou a optimizmom?Náš organizmus nám neustále niečo signalizuje. Je len na nás, aby sme načúvali a prevzali zodpovednosť. Nie je jedno, akými podnetmi sa obklopujeme, nad čím premýšľame a čím sa zaoberáme. Nie je jedno, čo robíme, ako trávime náš čas a s kým. Čomu venujeme v našom živote pozornosť, to rastie.
Skúsme sa zamyslieť – čomu ju dávame?
Čo nechávame, nech v  našom živote rastie? Aké ovocie nám môže do života priniesť nespokojnosť, nuda, frflanie, bulvár, bezduché reklamy či seriály? Čo riešime v myšlienkach?
O čom sú naše rozhovory?

Čítala som zaujímavú informáciu. Vraj sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretávame. Tak ako sme zažili mnohokrát, že človek menej vyrovnaný nás nakazil depkou a  doslova vysal z energie, tak kontakt s inými ľuďmi nás zase dokáže povzbudiť a inšpirovať. Je prirodzené, že ľudia, ktorí spolu trávia čas, sa na seba vzájomne nalaďujú. Premýšľajme, na koho život sa chceme nalaďovať, a s kým sa chceme podobať a v čom. Je to skutočne ten „kamarát”, čo sa len dookola sťažuje na svoje dlhy, šéfa, politiku a víkendy trávi kysnutím na gauči bez akejkoľvek snahy o zmenu? Stojíme o to, aby sa tieto aspekty manifestovali v našom živote? Neznamená to, že by sme takýchto ľudí mali ignorovať alebo sa nad nimi povyšovať. Buďme na nich milí, otvorení, láskaví, ale náš najbližší okruh si vyberajme. Vyberajme si takých ľudí, s  ktorými sa môžeme vzájomne podporovať, obohacovať a spoločne rásť. Som veľmi vďačná, že mám okolo seba naozaj dostatok ľudí či už blízkych, ale aj vzdialenejších, ktorí ma obohacujú o svoje myšlienky, názory, kvality, o svoju jedinečnú osobnú energiu a  sú mojimi zrkadlami a učiteľmi v témach radostných aj komplikovaných. Podnecujú k uvažovaniu o témach intergalaktických alebo naopak, uzemňujú v zdravom rozume a pohodovom žití. Každú chvíľu nachádzam na nich niečo nové, čím ma prekvapia, inšpirujú a poučia. Nie nasilu, ale svojím životom. Nebolo to tak vždy… bola to dlhá cesta uvedomenia, čo si zaslúžim a  rozpoznávať, čo v živote už mám. Že to, čo dávame zo seba, hoci aj nevedome alebo automaticky, sa nám vracia. Možno sa ocitáme v rôznych rolách, v ktorých necítime rovnováhu. Bútľavá vŕba, ku ktorej si každý príde vyliať svoje zranené srdce, ale tým sa priateľstvo končí. Ochrankyňa slabších, ktorá večne niekoho ťahá z  priepasti. Alebo naopak, tá menej dobrá, ktorá musí k  niekomu vzhliadať a podriaďovať sa… Možností je veľa, ale je to to, čo skutočne chceme? Alebo skôr túžime po rovnováhe a takých vzťahoch, v ktorých dokážeme čerpať aj dávať. Uvedomovať si, aké dary v ktorom vzťahu dostávame a aké dávame. A byť za ne vďační. Faktom je, že každý z nás si zaslúži to najlepšie. Zaslúžime si kvalitné informácie, podnety, zaslúžime si úžasných inšpirujúcich ľudí v našich životoch.
Základom je uveriť tomu a začať si pomaličky, krok po kroku, taký svet utvárať.

Zuzana Koščová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie