Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív December 2017-Január 2018 Autizmus Terapie - vyskúšali sme

Canisterapia – malé veľké zázraky

V piatok, 27. októbra 2017, sa v priestore Komunitného centra Fončorda uskutočnila prezentácia canisterapie, spojená s ukážkami práce psíkov s deťmi, ktoré mali rôzne druhy znevýhodnení. Realizovala ju n.o. CVI BB. Hoci som to vedela vopred, ako na smrť som na túto udalosť zabudla.
Pri práci v kancelárii s dobrovoľníčkami, mi prišla správa z KC Fončorda od Silvie Žabkovej, že tie „ psíky sú úžasné“, aby som prišla. V momente mi prebehlo hlavou, že už je veľa hodín a nestíham. No vnútorný hlas mi našepkal – choď, veď máš ešte hodinku, kým pôjdeš po malého. A tak som zobrala ešte jednu maminu a nasadli do auta. Potichu sme vstúpili do miestnosti, kde maličké deti po kolenách behali na zemi a medzi nimi sa pohybovali psíky, ktoré im v čase prezentácie ponúkali svoje hračky. Príjemná pani terapeutka predstavovala aktivity, ktoré s deťmi robia.

Pokojná atmosféra a biely psík, ktorý mi priniesol loptičku, ma presvedčili, že sem privediem aj môjho Maťka. Potichu sme sa s druhou maminou vytratili. Ja som sa ponáhľala po syna do školy. Do misiek som mu zobrala stravu, ktorú mal inak v rámci obeda zjesť v škole. Nasadli sme do auta a uháňali na Havranské. Maťko si vyzliekol bundu a potichu vstúpil do miestnosti. Sadol do kresla a hľadel na psíky, z ktorých jeden mu priniesol loptičku. Začal sa s ním hrať a nadväzovať kontakt. Malé detičky postupne chodili na ukážkovú terapiu so psíkmi a Martin ich ohľaduplne, bez svojich obvyklých excesov sledoval. Nakoniec prišiel rad aj na neho. Ukladal s pomocou havina vedierka do seba, do ktorých terapeutka vkladala inšpiráciu v podobe malých piškót pre psieho asistenta, ktoré však Maťko obratne vyberal a zjedol. Psík potom, keď tieto vedierka mal rozoberať, už žiadnu piškótku nenašiel.

Zrazu mal počítať Maťko prsty, ale keďže nerozpráva, pes začal štekať presne toľko, koľko prstov ukazoval. Malý sa rehotal na tom, že chlpáč počíta. Vôbec si nezapchával uši, ako inokedy, keď zrazu zašteká náš pes. Nasledovalo polohovanie so psíkmi, očný kontakt. Inokedy sa stále myká, ale tu to bolo iné dieťa. Uvoľnené, pokojné, veselé, s očným kontaktom, ktoré sa aj neskôr, keď sa terapia skončila, hral so psom, ktorý mu bral jeho lasičku. Prvýkrát v živote som si vychutnávala aj ja chvíľu, v ktorej sa náš synátor správal ako zdravé deti. Manželia, ktorí vedú canisterapiu a ich spolupracovníčka, nás previedli svetom kvalitnej práce, ktorá je ich povolaním a tým, ako ľudsky to robia, s vedomím poslania. Na otázku, či pani je špeciálna pedagogička, odpovedala, že nie. Ale to, ako pracovala s deťmi, bolo vysoko profesionálne. A práve tu som sa utvrdila v myšlienke, že znalosť nie je to isté, čo múdrosť. Múdrosť je – realizovať znalosti. A oni robia veci múdro a s obrovskými skúsenosťami. Ďakujem všetkým, vďaka ktorým som mala aj ja novú skúsenosť a môj syn žiaril šťastím.

Mária Helexová