Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív September 2016 Pozitívne myslenie Zuzana Koščová

Byť pravdivý v každej chvíli

…aj keď pravda môže zabolieť… Práve som sa dozvedela o  čitateľke, ktorá si pri mojej knihe aj poriadne poplakala. Tešila som sa. Znie to hrozne, však? Kedysi som slzy nemala rada.

Keď prišli, bolo to únavné, smutné, vyčerpávajúce… Keď som plakala, rozhodne som to nebrala ako pozitívum. Skôr ako slabosť, ako fakt, že som veľmi citlivá, ako niečo, čo je jednoducho mojou súčasťou… Ale rozhodne nie ako niečo, čo mi slúži. Dnes viem, že slzy nám pomáhajú a  očisťujú. Sú liečivé. Keď je treba, vítam ich, lebo sú užitočné. Čistia a odplavujú všeličo, čo nám vnútri nerobí dobre. Občas prídu úplne neprekvapivo, keď sa s  niekým pohádame, občas nás absolútne zaskočia, keď sa odhalí nejaká téma v nás, o ktorej sme ani netušili, že s ňou niečo máme do  činenia… Ak prídu nečakane, je to preto, že v našom vnútri práve niečo zarezonovalo s aktuálnou situáciou. Ale vždy nám slúžia. Už v minulosti som zažila viacero zvláštnych situácií. Napríklad počas školy (študovala som psychológiu), raz vo výcviku pri nejakej ťažkej téme plakala snáď polovica skupiny. Odkedy som začala na sebe pracovať, zvláštnych situácií podobného druhu zažívam viac. Neplánovaný „ženský kruh“ s kolektívnym plačom, pri vzájomnom zdieľaní rôznych tém. Alebo na seminári, kde som mala pocit, že riešime problém niekoho celkom iného (to sme aj skutočne robili) a zrazu slzy ako hrachy, v tej chvíli som ani netušila, ako k tomu došlo… Keď príde smútok, bolesť a slzy, je dobré opýtať sa svojho vnútra. Aký má táto udalosť v  mojom živote zmysel? Čo ma má naučiť? Odpovede často prídu skôr, než si myslíme.
Byť pravdivý sám k sebe však nie je len o prijatí sĺz a smútku. Je to o rozpoznaní a prijatí celej škály emócií, ktoré často nechceme vidieť alebo ich vidíme skreslene. Myslíme si, že nás sa netýkajú alebo že sme ich už v živote vyriešili. Posudzovanie, pýcha, hnev, závisť či iné „neduhy”. Nie je ľahké pripustiť si, že sú situácie, v  ktorých sú našimi spoločníkmi. Častokrát maskovanými. Obhajovanými. Veď to tí ostatní nás nahnevali, my sme v tom nevinne. Ale ruku na srdce – je to skutočne tak? Naozaj chceme zase dávať naše pocity a náš život do rúk niekoho iného? Nie je to tak, že to MY sme sa nahnevali? Dlho som si myslela, že závisť a žiarlivosť mám v podstate vyriešené. Zažívam na vlastnej koži, aké je nádherné niekomu dopriať, tešiť sa s ním, že vôbec nie je také náročné radovať sa z cudzích úspechov a rozmnožovať tak dobro ako vo svojom živote, tak aj v okolí. Užívala som si ten tok dobrej energie, ktorý sa mi prajnosťou a  radosťou v  živote otváral. Keď sa tu zrazu objavil v mojom „zornom poli” knižný autor, ktorého postupy v reklamnej kampani mi boli proti srsti.
Hovorila som si, ako to urobím inak, ako úspech dosiahnem spôsobmi, ktoré budem cítiť, že sú správne a že som s nimi v súlade. O tom síce stále presvedčená som, ale hádajte, čo som objavila za tými všetkými vznešenými myšlienkami? Áno, pučilo sa tam maličké zrniečko žiarlivosti na dosiahnuté úspechy. A vedľa neho sedelo zrnko strachu – že nebudem dosť dobrá. Je oslobodzujúce priznať si, že sme len ľudia aj s  emóciami, za  ktoré sa hanbíme, dokonca s takými emóciami, ktoré nám vyslovene škodia. Ich rozpoznanie je prvým krokom k tomu, aby sme si vedome mohli začať vyberať do života iné postoje a  byť tak čoraz šťastnejší. Začať napríklad tým, že po prvej obviňujúcej ukrivdenej myšlienke, v ktorej celý svet je na nás zlý, prídu iné, celkom nové myšlienky: „Prečo som sa nahneval? Prečo sa cítim zranený? Čo mi táto situácia zrkadlí a čo ma má naučiť? Na akú moju citlivú strunku mi tento človek brnkol, že ma to tak zasiahlo?” Je dôležité, aby sme sa v každej chvíli snažili rozpoznávať pravdu o nás samých. Že sme úžasné jedinečné bytosti plné lásky s nekonečným potenciálom. A že sú v našom živote chvíle, keď konáme proti tejto láske a potenciálu. A je to tak v poriadku, pretože v každej chvíli konáme tak, ako najlepšie vieme. Viem, niekedy je to náročné. Napríklad včera som si myslela, že vyskočím z kože. Nechala som sa nahnevať a obrať o energiu neúctivým správaním. Bola som smutná z témy, ktorú riešim už veľmi dlho, a tak vnútorne rozladená ako už dávno nie. Keby som mala tri roky, stopercentne by som sa hodila o zem. Aby toho nebolo na mňa málo, priložila som si ešte sama – „veď buď vďačná, mysli pozitívne, usiluj sa nájsť príčinu – čo je to s tebou?” Takýto „povzbudzujúci” vnútorný dialóg som viedla a zo dvakrát som sa aj vyslzila. Napokon som sa rozhodla, že to jednoducho celé prijmem. Svoj hnev aj smútok, aj svoju aktuálnu „nemožnosť”. „Aj tak sa mám rada,” povedala som si. I keď občas nevidíme poza naše smútky a nálady, stále sme to my. Smútok a hnev sú iba ako vlna, ktorú keď prijmeme a necháme plynúť, zanedlho sa zase vynoríme a nadýchneme. Takí, akí sme naozaj vo svojej podstate. Jedineční. Úžasní. Nevzdorujme. Prijmime to, čo prichádza a  nechajme to prejsť cez seba. Nepotrebujeme predsa, aby sa náš smútok či hnev ukladal v našich orgánoch či kilách navyše. Dovoľme si byť v každej chvíli pravdiví, aj keď pravda občas znamená slzavé údolie alebo fakt, že uvidíme niečo, čo vidieť nechceme.
Zuzana Koščová, Rozprestri krídla

 

Archív článkov September 2016
Archív September 2016

 

Inak obdarení
              Čítajte portál Inak obdarení
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie