Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív November 2014 Autizmus

Autizmus ako cesta sebapoznania

Keď jedného dňa prišiel do môjho života, netušila som, ako ma to zmení. Zmena je silné slovo. Ak si človek myslí, aký je silný, pri inakosti svojho dieťaťa zistí všetky svoje slabiny. Spoznáte, aké je to byť na  druhom brehu spoločnosti. Osamelosť, ktorú si vytvoríte možno aj tým, že neprijmete osud, hoci si myslíte, že to máte pod kontrolou. Ale nemáte.

Bojujete s autizmom svojho dieťaťa, ale v skutočnosti jedným z  najväčších nepriateľov ste si sami. Každý deň mi syn ukazuje, kde robím chyby, ale ja to nevidím, so svojím dôrazom a trpezlivosťou mi to prízvukuje. Je mojim zrkadlom, učiteľom, konzultantom. Za  odmenu mi chytí moju bradu a  svojimi očkami zahľadí sa do mojich očí. Pripomína mi to epizódu z Petra Pana, keď dieťa chytí hlavu dospelého Petra Pana, presne týmto štýlom a hľadá v ňom to bezstarostné dieťa, ktoré v ňom bolo. Chvíľa, keď sa nebo dotkne zeme. Každý z  nás rodičov dostal v dieťati s autizmom možnosť hľadať to dieťa, ktoré sa môže znovu v druhej šanci rozvíjať.

Práve dnes sme boli na ABA terapii. A tam nám bolo ukázané ako máme učiť svoje deti… nie ich učiť, ale hrať sa s nimi, byť im partnerom a  nie učiteľom, budovať porozumenie cez hru a nie cez rozkazy. Bude to možno čudné, ale keď som začala písať tento článok, nenapadlo ma, že tu spomeniem Petra Pana, alebo ABU. A  paradoxom všetkého je aj to, že som si pustila hudbu z netu a bola tam hudba z Petra Pana. Náhoda? Od istej doby už na náhody neverím. Vo chvíli, kedy prevezmete zodpovednosť za svoj život a život vášho dieťaťa a všetkých ostatných, ktorí vám to dovolia, sa začnú meniť veci.
Začnete stretávať nových ľudí a zisťovať, že už ste sa niekedy stretli, dávno ste sa mihli v jednom okamihu okolo seba a autizmus vás v ďalšom spojil na inom mieste. Toto slovo mnohí pridávajú k postihnutiu, ale to je niečo ako číslo na druhú, na tretiu, podľa stupňa postihnutia. Ak sa k tomu rodič postaví čelom, získa, ak chrbtom, stratí všetko. Cez autizmus som spoznala mnohé osudy. Ľudia sa mi zverujú a ja si ich životy nesiem v srdci. Spoznala som pocit, keď ma súdili pre prejavy môjho syna a poznám ako to bolí. Boli aj takí, čo sa ma zastali.
Škola pre mňa, aby som pochopila slová nesúďte, aby ste neboli súdení. Všetky pocity prešli cezo mňa a  tým ma menili a  dúfam aj zmenili.

Najťažšia cesta, ktorú som prešla a stále prechádzam je cesta k môjmu synovi, čiže cesta k sebe. Je to dlhý proces, ale bez neho by som nedokázala pomáhať iným. Bez týchto skúseností, by poslanie nebolo napĺňané. Najväčšou odmenou pre mňa za poslednú dobu je to, že môj syn absolvoval so mnou sedenie na nemenovanom úrade, kde sme pracovali na istej problematike. Inak moje dieťa neusedí v podstate nikde, ale sem som ho priviedla s tým, že som ho poverila tým, že ako môj spolupracovník mi bude pomáhať a on to aj urobil. Dve hodiny sedel vedľa mňa a s malým pomrnkávaním sledoval všetkých zúčastnených. Nakoniec ešte aj odprezentoval so mnou prácu našej pracovnej skupiny.
V  tej chvíli to bolo naše najväčšie víťazstvo. Naše spoločné.

Autizmus je ťažký, preniká všetkým, ale dá sa s ním pracovať. Možno nad ním nevyhráme, ale stačí, ak my rodičia zmeníme postoj k dieťaťu a k sebe. Využijeme naše danosti, lebo my – rodičia detí s autizmom sme všetci niečím obdarení, preto nepremrhajme svoje dary a čas, ktorý na to máme. Aby naše deti dostali šancu cez nás.

Mária Helexová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie