Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Júl - August - September Nadácia Anjelske krídla Pozitívne myslenie Príbehy od srdca

Ako ste dávali na mňa pozor!!!!

Ďaleko je od minuloročných Vianoc a ešte ďalej k tohoročným. Dnes sa už nad tým,čo sme zažili,iba zasmejeme,ale vtedy ,pred rokmi,nám veru nebolo všetko jedno.
Bol krásny predvianočný čas. Mrzlo,zmrákalo sa  ,čas  ako vyšitý na večernú prechádzku. Zababušili sme vtedy moju štvormesačnú dcérku do fusaka,dali sme ju na sane  a vyrazili sme do centra mesta. Autobusy vtedy chodili zo sídliska l x za hodinu a aj to nezobrali kočík, nie to ešte sane. Prechádzka po celodennej práci nám prišla vhod.
Išli sme na „babskú párty“. Moja sestra,malinká dcérka a ja. V meste boli práve vianočné trhy. Kúpili sme v stánkoch nejaké vianočné malé darčeky,stretli sme známych, poklebetili sme. Vonku bola strašná zima a tak sme mali aspoň dôvod, aby sme si rubli po dva deci vareného vínka.
Cesta domov bola veselšia, ako cesta do mesta. So sestrou sme kecali, spomínali na detstvo a obe sme ťahali za sebou sane s malou. Po asi dvesto metroch sme sa len akoby náhodou pozreli,čo robí náš drobec,lebo bol nápadne ticho-a sane prázdne. Ako sa povie ľudovo- krvi by sa nám nedorezal.

V prvom momente sme si mysleli,že nám malú niekto ukradol. Hneď sme sa rozbehli naspäť. Dcérka ležala na zemi v záveji snehu a pokojne si vo fusaku spinkala. Sane nemali operadlo. Ja som si myslela,že viac za špagát ťahá sestra a ona si myslela, že viac ťahám ja a pri dobrej nálade  sme nezbadali, ako sa nám vyšuchla zo saní.
Na druhý deň som hneď išla do obchodu kúpiť operadlo, aby sa nám už nič podobné nestalo. Po rokoch sme s našimi deťmi  spomínali na rôzne príhody z ich detstva. Moja vnučka ,trojročná,ostala zarazená s poznámkou: „Vidiš  maminka,aj ty si ma mohla stratiť! Na saniach nemáme operadlo…

Spomínam si aj na inú príhodu.
Vtedy už mala dcérka asi dva roky a už všetko pekne vyprávala. Opäť sme sa vybrali aj s mojou sestrou do mesta. Práve otvorili Prior a tak sme išli obzerať tovar. Zastavili sme sa v oddelení s obuvou. Topánky boli uložené vo viacerých vysokých regáloch. V tom počujeme, ako v rozhlase hlásia: “Mamička,ktorá stratila dcérku, má ju na oddelení s obuvou“.
Malá bola na druhej strane toho istého regáli, ako my, ale keď ju tam samú zbadala pani predavačka a pýtala sa jej kde má mamičku,povedala že nevie a tak to vyhlásili v obchodnom rozhlase. Po krátkom čase sa úplne rovnaká situácia zopakovala. Opäť náhodou sme boli na tom istom oddelení, opäť sme sa zapozerali do nových modelov, keď počujeme tú istú výzvu: “Mamička,ktorá stratila dcérku,má ju na oddelení s hračkami.
Pozreli sme sa so sestrou na seba,okolo seba a decko nikde. Hneď sme vedeli,koľká bije. Malú sme si vyzdvihli,poďakovali sme sa pani vedúcej za nájdenie nášho pokladu a ako sme od nej vychádzali,dcérka na plné hrdlo a na celý obchod  zahlásila: „Ako to dávate na mňa pozor,keď sa vám stále stratím……!