Začalo to úplne romanticky… Našla som si muža, ktorý mi robil trénera jazdenia. Po rozšírení našej rodiny dvoma malými čertíkmi, nás čoraz viac lákala myšlienka na vlastného koňa.
Moja svokra dodnes nechápe, ako k nám namiesto dreva na obnovu podkrovia prišiel prvý kôň.
Zakúpili sme kobylku, ktorá bola určená do talianskej salámy. Na začiatku to s ňou nebolo vôbec ľahké. Keď prehliadnem zdravotné problémy, zostala ešte bláznivá povaha. Trvalo to rok, ale nakoniec sa podarilo vytrénovať z nej koníka aj pre deti.
Dokonca som vyhrala stávku s našim veterinárom, ktorý tvrdil, že takýto kôň nikdy nebude robiť s malými deťmi.
Neviem či to už aj neoľutoval, ale dodnes nám bezplatne ošetruje naše koníky.
Ale to ešte stále nebolo o hipoterapii.
O tejto rehabilitačnej metóde som sa dozvedela od kamarátov, ktorí si urobili potrebné školenie a skúšali sa uplatniť. Na našu ulicu sa prisťahovala rodina s nádherným malým chlapčekom, ktorý ma niečím neskutočne priťahoval. Bolo to malé rozkošné chlapča, ale… narodil sa príliš skoro. Začala som ako každý pravoverný učiteľ hľadať informácie, čím by sme im mohli pomôcť. Základné informácie som našla na Zdravotníckej fakulte v Bratislave u pána Mudr. Karola Hornáčeka. Po absolvovaní dvoch kurzov som ešte len začala vidieť do tejto zložitej problematiky.
Ako učiteľ som mala na výber iba jednu oblasť hipoterapie a to pedagogicko-psychologické jazdenie/PPJ. V PPJ sa využíva práca s koňom na dosiahnutie pozitívnych zmien v správaní detí a mládeže alebo na zmiernenie či odstránenie príznakov duševnej poruchy alebo mentálneho handicapu. Tiež sa sem zaraďujú poruchy učenia. Začiatky neboli až tak jednoduché, ako som si myslela na začiatku. Celý chod čo i len malého hipocentra je dosť nákladná záležitosť. Prvé tri roky sme pracovali s manželom bez nároku na honorár.
Chodili k nám deti známych a potom ich známych, až sa to rozrastalo do celkom veľkej skupiny detí. Jazdievali sme vždy v nedeľu a naše štyri deti nám vždy robili spoločnosť. Postupne už niektorí prevzali úlohu asistentov a aj takýmto spôsobom začali spoznávať životné hodnoty.
Ak by som sa vrátila na začiatok, musela by som sa priznať, že som vlastne hipoterapiu sľúbila ako protislužbu vo svojej súkromnej zmluve s Pánom Bohom. Vyznie to trochu rozporuplne, lebo Pán Boh od nás nikdy nežiada protihodnoty a vždy sa napĺňa jeho vôľa bez ohľadu na naše sebecké potreby. Ale myslím si, že so mnou si trochu zahral partiu šachu. Prvorodený syn sa narodil po kliešťovom pô- rode a nič nebolo tak ako by to malo byť pri bezproblémovom pôrode. Po prevoze do Nitry sme strávili dlhé týždne čakaním na jeho ďalšie prognózy. Celý čas som si čítala v biblii žalmy, ktoré som pokladala za najnudnejšiu časť tejto knihy. Až neskôr som v nich začala nachádzať svoje odpovede. Postupne som v samote s dieťaťom začala chápať, že môj život nebude až tak jednoznačný. Vnútorne som prijala myšlienku, že ďalej pôjdeme podľa toho, ako nám vnútorný hlas bude ukazovať. Dnes je zo syna suprový 18-ročný streštenec, ktorý nemá žiadne veľké následky. Preto sme s manželom začali „splácať svoj dlh“.
U nás je hipoterapia tak trochu podfarbená rodinnou atmosférou a niekedy sa nám stáva, že sa naše nedeľné dopoludnie mení na skupinovú debatu viacerých rodín. Mám však z toho celého taký svoj súkromný nedeľný obrad, kde počas chodenia pri koni počujem toľko nádherný modlitieb od strážnych anjelov, že mi je niekedy až ľúto skončiť.
KK