Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Monika Ponická Pozitívne myslenie

„Ako si naprogramovať šťastie“

Šťastie. Asi by sa dalo dlho polemizovať, čo to je. Pre každého môže mať inú podobu. Ak by som z môjho pohľadu chcela pomenovať, čo je to šťastie, nazvala by som to asi takto: Je to život, v  ktorom zvládam svoje výzvy, dosahujem svoje ciele spôsobom, ktorý považujem za dobrý a správny, s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a  dokážeme spolu rásť a  dávať to najlepšie z nás všetkým a všetkému. Človek je úžasný tvor.

Tvor predurčený tvoriť. Každý z nás tvorí v rôznych rovinách a často si to ani neuvedomujeme. Tvorenie začína podľa mňa už myšlienkou, pokračuje slovom a skutkom. Už v mysli určujeme, v akej emócii budú plynúť naše slová a skutky. Prečo? Lebo už v mysli cítime, či s myšlienkou, rozhovorom, či činmi súhlasíme, nadchýnajú nás, alebo naopak nás môžu hnevať, či z nich máme strach a vyhýbame sa im. Preto je dobré najprv urobiť miesto, upratať staré, aby malo kam prísť nové.
Staré skúsenosti nás môžu odrádzať, preto ich potrebujeme spracovať, vziať im silu tým, že ich pochopíme a prestanú mať na nás vplyv. To, aké emócie máme z  čohokoľvek, je v  skutku dané našou mysľou, jej skúsenosťou z minulosti. Myseľ z minulosti čerpá a vyhodnocuje, ale žiaľ práve v situáciách, kedy sme boli „zranení“, vyhodnocuje celú vec aj so súvislosťami ako negatívnu a nechce nás pustiť ďalej. Zvláštne, že?
Ja vnímam človeka ako potrojnú bytosť. Nechám na slobode každého, nech si nazve tieto tri časti tak, ako mu je blízke, či už to je ako telo – duša – duch, alebo telo – myseľ – duch, či telo – psychika – mentalita, či inak. Faktom je, že väčšina filozofií vníma túto potrojnosť človeka.
Človek na  Zemi žije v  svete dualít, dobra – zla, svetla – tmy, mužského – ženského. Preto máme my ľudia sklon vyhodnotiť situácie ako dobré či zlé, napĺňajúce či stresujúce. Viac či menej im pridávame „emočný náboj“ z niektorej strany duality.

Tento prívlastok prideľuje veciam a situáciám naša myseľ. Vychádza však z našej minulosti, ktorú si celú pamätá, aj keď si to neuvedomujeme. Ale myseľ je len náš nástroj, my ako bytosť sme omnoho viac ako telo, či dokonca len myseľ. A máme aj omnoho väčšie možnosti. A šťastie je prirodzený stav našej bytosti a my ho preto vždy budeme hľadať, kým ho naozaj nedosiahneme. Naša myseľ však môže byť problém pri ceste za šťastím, pri tvorení šťastia. Naša myseľ totiž vychádza z minulosti a tú treba opustiť, veď stále rastieme a staré vzorce správania nám už môžu byť „malé“, tak prečo sa ich držať? Ak si napríklad naplánujete, že chcete skvelú prácu, nový dom a krásnu šťastnú rodinu, či iné krásne plány, započúvajte sa, čo vám vraví vaša myseľ. Hlavne tie dôvody, prečo si myslí, že to nepôjde. Že ľudia, že ekonomika, že vláda, že svet…Lebo to sú brzdy, čo máme v mysli. A skúste sa na ne pozrieť bez posudzovania, bez emócií: skutočne sú to reálne dôvody a nikomu sa nikdy nepodarilo ich prekonať, alebo len neveríme, že my sami ich prekonáme a zvládneme?

A môžete urobiť ešte jeden krok: opýtajte sa seba, Keby som nemusel riešiť tieto problémy, čo by som musel riešiť. A možno prídete na dôležitú vec, ktorú potrebujete riešiť, ale nebolo ju vidieť, lebo je boľavá a vyhýbali ste sa jej. Možno sa vám zdá, že práve vy máte tie najťažšie riešenia, skúšky, prekážky. Je to však klam. Ak sa pozriete okolo seba, každý človek prekonáva svoje prekážky a mnohým sa zdajú tie jeho najťažšie. Mne najviac pomáha uvedomiť si, že som tvorcom svojich problémov, a  preto mám silu ich aj vyriešiť. Ak som umožnil, aby nastali, umožním aj, aby prestali. A  keď ste si upratali staré veci, urobili ste miesto novým veciam. Bez poriadku s minulosťou sa budúcnosť stavia ťažšie. Je to ako stavať nový dom na  streche starého, nemá stabilitu, nie je trvácny, nedá sa v ňom bývať… Je lepšie stavať na vyčistenej ploche. Každým vyčisteným problémom sa zväčšujú naše možnosti, lebo sme uvoľnili miesto aj silu na tvorenie nového. Tu mnoho ľudí zastane, lebo nevie, čo vlastne chce. Zabudli snívať, zabudli, že majú možnosť svoj sen naplniť. Spomeňte si a spíšte všetko, na čo si spomeniete, čím ste chceli by, čo ste chceli robiť, čo ste chceli mať. Spíšte aj „hlúposti“, ako svadba s Bradom Pittom, lebo vaša myseľ o nich vie a zamestnáva sa nimi, i keď o tom neviete. Myšlienka je tiež energia a nemôže sa sama stratiť, len zmeniť. A ako tvorca určite, ktorým veciam práve dávate stop a ukončujete ich, lebo už neplatia a ktoré si ponecháte. U tých, čo si ponecháte, si povedzte, dokedy ich chcete dosiahnuť. Je veľmi dôležité vedieť, čo chcete. Nie čo nechcete, ale čo CHCETE, ako to chcete. Ak to viete a je to skutočne váš cieľ, nájdite kroky, ktoré k  nemu vedú. Schodíky, ktoré vás budú postupne približovať k cieľu. Uvedomte si, s ktorými ľuďmi budete k cieľu kráčať. Či máte spoločný cieľ, podobný pohľad na svet.

Prečo? Lebo ďalší dôležitý faktor pre šťastie je podľa mňa etika. Životom kráčame s  ďalšími ľuďmi a  spôsob ich života môže mať na nás vplyv. A  vy žijete s  heslom „pravda vždy zvíťazí“, „láska je úžasný cit“, „rodina je základ“, tak asi nebudete spokojní s človekom s heslom „kto neklame, nič nemá“, „sexu nie je nikdy dosť“ a pod. Možno budete chcieť svoj čas dávať ľuďom, s ktorými máte spoločné zmýšľanie a viete sa inšpirovať. Je to prirodzené, lebo rovnaké sa priťahuje. Je dobré vybrať si, ako a s kým svoj čas prežívam. Pre šťastie je podľa mňa dôležité žiť podľa etických zásad, ktoré považujete za správne. Lebo inak namiesto tvorenia môžete riešiť otázku, či ste to či ono mali urobiť, povedať. Pocit šťastia práve preto nebýva často trvalý stav, ale prichádza so situáciami. Podľa mňa preto, lebo v týchto situáciách sa približujeme našim dobrým túžbam a  cieľom, ako aj spôsobu dosahovania týchto vecí, ktorý je pre nás správny. A  viete, čo je na  tom úžasné? Skutočné šťastie človek neprežíva sám, ale zdieľa ho. Ak sa nemáme s kým podeliť o svoje šťastie, ak necítime, že ho zažívajú aj ostatní, prestávame byť šťastní. Preto svoje šťastie zdieľajte so svojou rodinou, kolegami a priateľmi, prírodou, celou Zemou, dokonca s  celým svetom, nech je vaše šťastie skutočné a veľké ako svet.

S Láskou Monika Ponická