Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív September 2016 Na slovíčko pani psychologička Poradíme-usmerníme

Ako sa rozprávať o rakovine?

Všetci poznáme toto slovo. Asi už niet človeka, ktorý by sa nestretol s touto chorobou u známych, blízkych ľudí, príbuzných. Sú medzi nami ľudia, ktorí túto chorobu poznajú, sami ju prežili, liečili sa z nej alebo sa práve liečia. Keď hovorím o ľuďoch, myslím tým aj deti aj dospelých. Je to téma, o ktorej sa mnohí z nás nechcú rozprávať alebo aj chcú,ale nemá ich kto vypočuť..

Vytesňujeme ju zo svojich rozhovorov a bojíme sa o nej hovoriť najmä s ľuďmi, ktorí sú nám najbližší. Bojíme sa vlastných emócií, ale aj emocionálnych reakcií ľudí, ktorých sa ochorenie týka. Ťažké to nemajú len pacienti, ale aj lekári, onkológovia, zdravotnícky personál, ktorí sa dennodenne stretávajú s touto nepríjemnou diagnózou. Vo svojej praxi sa stretávam s onkologickými pacientmi, viac so ženami ako s mužmi. Ľudia, ktorí sa rozhodnú pre psychologickú pomoc z vlastnej vôle, majú väčšiu šancu zvládnuť toto ochorenie. Prežiť aj s chorobou zaujímavý život až po jeho koniec. V ich živote napriek chorobe nechýba láska. K sebe i k druhým. Ich život má zmysel a oni túžia ostať žiť. Úprimne hovoria o svojich pocitoch a o tom, čo prežívajú v súvislosti s chorobou, o smútku, hneve,úzkosti, beznádeji, o  svojich želaniach, o plánoch a tiež o tom, čo by ešte chceli vo svojom živote zažiť, dosiahnuť, nechajú sa poučiť, aktívne spolupracujú pri liečbe. Sú však aj pacienti, ktorí si neuvedomujú, že na liečbe choroby sa vo veľkej miere podieľa ich myseľ, ich postoje k  životu, ich emócie. Často odmietajú psychologickú pomoc. Psychicky sa cítia normálni. Odmietajú rozhovory o tom ako sa skutočne cítia a vyhýbajú sa rozhovorom o  chorobe. Uzatvárajú sa pred ľuďmi. Strácajú chuť do  života. Podstupujú medicínsku liečbu, ale pasívne. Spoliehajú sa iba na pomoc lekárov a zdravotníkov. Mnohí sa odovzdávajú pasívne do rúk šarlatánov bez toho, aby vedeli aký dopad to bude mať na ich zdravie. Oni sú voči sebe vedome alebo aj nevedome málo úprimní a tým viac zaťažujú svoj organizmus a jeho imunitný systém. Oslabenie imunity pre priaznivý proces liečby nie je žiadúci jav. Je nepriaznivé pre ťažko onkologicky chorých ľudí, keď ostávajú osamelí, keď nielen vlastným pričinením o stretnutia s nimi prestanú mať záujem ich známi, priatelia a niekedy aj rodina, najmä u starších ľudí. Záujem o zdieľanie ich životných strastí, ale aj o spoločné zdieľanie príjemných zážitkov s nimi, im dáva pocit dôležitosti a užitočnosti pre životy tých ľudí okolo nich, prináša im kúsok radosti zo života napriek ťažkému ochoreniu. Posilňuje ich sebaúctu.
Sú aj ľudia, ktorí prijímajú chorobu ako príležitosť odísť zo života. Niektorí to aj priznávajú, niektorí si to odnesú ako svoje tajomstvo. Pre blízke okolie aj pre zdravotnícky liečebný tím je často ťažké sa s tým zmieriť. Neostáva nám nič iné, len to rešpektovať. Chcela by som upozorniť na mnohé odborné štúdie a pozorovania poskytujúce informácie a praktické výsledky v liečbe rakoviny poukazujúce na  významný vplyv postojov a očakávaní ľudí s rakovinou. Na vplyv obsahu našej mysle a  emócií. A v rámci pomoci pri liečbe choroby je nezastupiteľný otvorený a pravdivý rozhovor o tom ako chorobu pochopiť a ako ju zvládnuť tak, aby sme v živote nestratili kontakt s jeho príjemnými stránkami. Stačí počúvať a podporiť v ľuďoch nádej na uzdravenie.
Pozor na štatistické údaje o prognózach, ktoré nezahŕňajú percentá úspešne vyliečených pacientov. Podporujme v ľuďoch nádej, aj keby tvorila len jedno percento úspešne vyliečených z  celkového počtu, pretože to jedno percento je tiež reálne. A práve nádej môže podporiť procesy sebaliečenia v ich tele.

MUDr. Bernie S. Siegel, onkochirurg, z  New Haven v  štáte Connecticut, vo svojej knihe „Love, Medicine and Miracles“, preloženej do  češtiny a  vydanej v roku 1994 „Láska, medicína a  zázraky“,/ Radost, Praha/ napísal: „Naša myseľ a  telo spolu komunikujú. Nebojte sa toto vnútorné vedomie využiť zároveň s tým, čo vám ponúka klasická medicína. Veda sa zaoberá vedomím a prichádza na neuveriteľné veci.
Môže modlitba pomôcť pri liečení? Môže myslenie pôsobiť na  prístroje? Môžu sa baktérie vedome prispôsobiť a prežiť v nepriaznivom prostredí? Odpoveď na všetky tieto otázky znie „áno“. Považujem to za niečo úžasného a vidím v tom veľké možnosti pre budúcnosť. To však neznamená, že prestanem byť lekárom. Iba chcem možnosti medicíny rozšíriť aj o možnosť liečenia vlastnými silami. Nabádam pacientov k tomu, aby využívali všetky dostupné prostriedky – seba samých, medicínu a  svoje duchovné presvedčenie. Naučte sa vyrovnanosti modlitbou a majte odvahu bojovať a identifikovať sa ako ľudská bytosť. A  vyrovnane prijímajte veci, ktoré môžete zmeniť. K  rozhodnutiu, ktoré veci môžete prenechať Bohu, potrebujete múdrosť. V  situáciach, ktoré nemôžete ovplyvniť, si povedzte : „Uvidíme“. To najdôležitejšie, čo vám môžem odovzdať, je objavenie vlastnej cesty a úprimného života“ 

Pripájam sa tiež k jeho názoru a odporúčaniam. Jeho kniha ma už dávnejšie oslovila, stal sa pre mňa inšpiráciou.
Rada pomôžem tým ľuďom, ktorí budú chcieť spolu so mnou nájsť svoju cestu.

Mária Sopková