Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Júl - August 2014 Centrum samostatného života

Ako to bolo a je na Slovensku?

Do  roku 1989 existovali na  Slovensku rôzne formy starostlivosti o ľudí s postihnutím, ktoré boli skôr zamerané na ústavnú starostlivosť a na opatrovateľskú službu v domácom prostredí. Väčšina z nás bola izolovaná od spoločnosti, odsúdená na doživotie v ústavoch alebo doma medzi štyrmi stenami. V ústavoch sa o nás staral zdravotnícky personál a sociálni pracovníci, ktorí riadili naše životy od rána do večera, deň čo deň, rok čo rok.

V týchto zariadeniach je to tak dodnes. Opatrovateľská služba bola zameraná väčšinou na  občanov v  pokročilom veku a realizovali sa najmä prevažne také služby ako denné nákupy, donáška obedov či menšia pomoc pri bežných domácich prácach a pod. Opatrovateľskú službu robili a stále robia väčšinou ženy v dôchodkovom veku alebo na materskej dovolenke, dnes už aj rodinní príslušníci či tzv. profesionálne opatrovateľky.
Opatrovateľská služba je z  hľadiska širokého rozsahu potrieb postihnutých občanov málo funkčná, okrem toho občan si musí tieto služby zaplatiť. Filozofia opatrovateľskej služby je teda pre potreby ľudí s postihnutím dlhodobo nevyhovujúca. O ľudí, ktorí potrebovali, resp. stále potrebujú pomoc pri každodenných životných úkonoch sa zvyčajne starala – a stará – v prevažnej miere ich rodina, a to bez prestania počas celého roku, t.j. 365 dní.
Tento nezdravý jav, ktorý spôsobili najmä byrokratickí „odborníci“ v sociálnej oblasti nás priviedol k tomu, že sme sa stali pasívnymi prijímateľmi smiešnych sociálnych dávok, ktoré nám však neumožnili plnú účasť na živote spoločnosti.

Po väčšinou zlých skúsenostiach, ktoré sme mali a máme s ústavnou starostlivosťou, opatrovateľskou službou, sociálnym zabezpečením, atď., sme vedeli, že v systéme sociálnej starostlivosti sa musí niečo zmeniť aj u nás. Nie je to ľahká práca, pretože naši „chránenci“ zo sociálnych služieb obhajovali a  neustále obhajujú svoje zastarané služby a  metódy práce a dodnes nepochopili, že si chceme len uplatňovať svoje ľudské práva v bežnom živote tak, ako ostatní ľudia. Skutočnosťou však zostáva, že to, čo teraz presadzujeme a čo sme vytvorili, nebol dar od štátu, vlády, sociálnej správy ani inej štátnej inštitúcie. Boli sme to my sami, kto k týmto zmenám prispel veľkou mierou. Presvedčili sme sa, že máme schopnosť – a tak trochu aj povinnosť – sami začať meniť svoj život. Spoločnosť zmeníme len vtedy, ak nás bude viac a ak budeme viac a otvorene hovoriť o svojich právach a potrebách, aby sa náš život stal krajším, lepším a bohatším. Je potrebné, aby nás bolo viac, lebo iba tak ochránime to, čo sa nám podarilo doteraz vybudovať. Musíme trvať na tom, aby sa vytvorila spoločnosť pre všetkých. A to sa dá len spoločnými silami!!!

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie