Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív December 2014 Autizmus

17. november – svetový deň predčasne narodených detí

Autizmus prichádza v rôznych formách, spôsoboch a  podobách. My s  našim Maťkom neoslavujeme len 2. apríl ale aj 17. november.
Keď sa obzerám do minulosti, neustále sa pýtam, kde som ja urobila chybu?

Keď sa Martin narodil v 26.týždni tehotenstva (na  začiatku bol oživovaný), ale potom zabojoval, do  dvoch rokov sa relatívne správal ako tie ostatné bábätká, len zaostával v pohybových zručnostiach.
„Len“ som použila zámerne, v dvoch rokoch sa nedokázal ani sám pretočiť na brucho, ale stále i keď mu diagnostikovali detskú mozgovú obrnu,vzhľadom na  jeho oneskorený pohybový vývoj, sledoval svojim očkami okolie a bol kľudný, prítulný, nekričal, usmieval sa, odhliadnuc od jeho pohybového nedostatku, úplné normálne dieťa. Cvičili sme, makali, absolvovali operáciu pruhu, problémy s haemangiómami (nezhubné krvné nádory na  koži).

Stále v jednom kole, až jedného dňa sa Martin zmenil, začal kričať, neprimerane reagoval, nechcel poobede spávať, stále mal potrebu pohybovať sa a tak je to dodnes. Podarilo sa nám ho naučiť sedieť, chodiť, ale zatiaľ sa nenaučil rozprávať a v spojení so spomínanou detskou mozgovou obrnou sa jeho náhradné komunikačné schopnosti veľmi ťažko rozvíjajú.
Porozumenie Maťka je výborné, ale ťažké je spojiť ich aj s vôľou niečo robiť. Nechcem to tu už ďalej rozoberať, chcem len zdôrazniť, že v  týchto problémoch, vďaka Bohu sme s manželom na Maťka dvaja. Okolie autizmus vníma okrajovo a rovnakým spôsobom ho vníma aj štát. My s našim Martinom sme vzorka autizmu, ktorý je na  konci reťazca, v stupni najťažší.
Sú deti, ktoré sú na tom lepšie, alebo sú v  jednom smere až géniovia. Ale, čo sa týka spojenia rodín s deťmi s týmto fenoménom, je to bieda. Nevieme o  sebe a  ak áno, tým, že nám nikto nepomáha, nemôžeme niečo vytvoriť. Druhá vec je tá, že mnohí z nás sa s tým ešte stále nevyrovnali a snažíme sa držať v úzadí.

Ale ak to budeme riešiť mlčaním, nikdy sebe, píšem hlavne „sebe“ (ak my tu nebudeme, kto sa postará o  naše deti?) nepomôžeme, naše deti necháme napospas neistote, spoločnosti, ktorá na to nie je nastavená. Som jedna z Vás a chcem aj za Vás hovoriť, ale musíte ma podporiť. Chápem, že nie každý má tú odvahu, ale niekto to urobiť musí.

Keby do Kalkaty neprišla Matka Tereza, dodnes by množstvá úbožiakov tvorili súčasť odpadu v  uliciach mesta. Tiež začínala sama, ale keď ostatní uvideli, že to má zmysel, začali robiť to isté. Nie je dôležité akým spôsobom prišli na svet naše deti, ale to, že nám priniesli možnosť zmeny myslenia, postojov a zmyslu života.

Mária Helexová


Warning: json_decode() expects parameter 1 to be string, array given in /nfsmnt/hosting1_1/e/b/eb07ebf7-bcdb-40de-8c0d-cf12cca789d4/burko.sk/web/wp-content/plugins/Ultimate-Premium-Plugin/libs/controllers/sfsi_socialhelper.php on line 616
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie